Túlame sa nepálskym „pralesom“ pod Anapurnou kde stretáme chlapíka, Holanďana. “V Nepále som len na chvíľu, potom mierim do Thajska, vraj je tam neskutočne krásne lezenie, steny v džungli a zároveň pri mori, videl som fotky, niečo fantastické.”, chváli sa nám. Pri týchto slovách nám podskočilo srdce a hlavou nám preblyslo, aké to v tom Thajsku musí byť. Možno na budúci rok, pomysleli sme si trúfalo. To sme však ešte netušili, čo nás v nasledujúcich týždňoch čaká... pokračovanie článku
Mierime do oblasti Mt. Everestu. Pre bliziaci sa monzun si cestu skracujeme lietadlom, usetrime cca 6 dni kazdym smerom. Lietadielko malicke, sotva sa do neho zmesti 17 ludi. Nastupujeme. Jeden rad sedadiel po lavej strane, druhy po pravej. Prve styri sedadla su zahadzane nasou batozinou. Kokpit pilotov nie je nijako oddeleny od pasazierov. Vidime pilotov, vsetky pristroje, vidime cez celne sklo lietadla. Vzlietame. pokračovanie článku
Menime motorku pod zadkom za slona pod zadkom. Mierime si to na juh do narodneho parku Chitwan. Volne tu ziju slony, nosorozce, krokodily ba dokonca tigre. Chceme ich samozrejme vidiet. Podari sa nam to? pokračovanie článku
Anapurna za nami, Everest pred nami, medzi tym sa vsak hodi relax ineho typu. Na par dni sa zastavujeme v Pokhare, celkom prijemnom meste. Navstevujeme tu jeden z klastorov, v ktorom prave zacina ucit anglictinu jedna nasa znama z treku. Mnichmi su povacsine mali chlapci, ktori sa sem dostali z roznych dovodov - napr. to pre ich rodiny bolo najlacnejsie riesenie, alebo je rodinnou tradiciou byt v detstve mnichom... Vraj sa tu najdu aj taki, ktori sem pridu na par mesiacov si vyskusat, ake to je, resp. popracovat na svojom duchovnom zivote... pokračovanie článku
Ideme do hor! Na den? Na dva? Ci na tyzden? Ale kdeze, rovno na mesiac! Nasim cielom je putovanie okolo Anapurny, prvej vylezenej 8-tisicovky na svete. Prejdeme hlavnym himalajskym hrebenom cez sedlo Thorung La vo vyske 5413 mnm, nakukneme do tajomneho a bajmi opradeneho kralovstva Mustang a ak sa podari, vystupime k udajne najvyssie polozenemu jazeru sveta (5100mnm) a mozno aj na jeden z prilahlych kopcov nieco nad 6000 mnm. Po vsetkom tom "trapeni" si oddddychneme v bazenikoch s termalnou vodou v loni prirody. Lakava predstava? :-) pokračovanie článku
Splet uzkych uliciek, v ktorych sa turista lahko strati, domceky zo slamy a blata, stare chladiace veze tyciace sa nad mesto - tak mozno v skratke zhrnut asi najkrajsie vacsie mesto, ktore sme v Irane navstivili - Yazd. Mesto leziace v samotnom srdci Iranu ma svoju neopakovatelnu atmosferu. Ak navstivite jeho staru cast, cas zrazu prestane plynut. Ocitnete sa v mestecku, kde hlavnym stavebnym materialom su slama a blato. Dazd tu zazivaju len vinimocne, tak sa o svoje pribytky neboja. Aj my sme uverili tvrdeniam o miestnom podnebi a najblizsie noci sa rozhodujeme prespat na streche jedneho z miestnych hotelov. Veru lepsi vyhlad by som asi tazko hladal - hned vedla nas sa tici mesita "Jameh". pokračovanie článku
Skoro rano prichadzame do Shirazu. Taxikari sa o nas biju, prekvapuje nas ich jednotna cena. Kupujeme si listok na taxik na akomsi taxi-dispecingu, vyzera to, ze tu cenu veru nezjedname. Hotely na tom nie su o moc lepsie. Ceny su tu o poznanie vyssie ako v Pakistane, zjednava sa len velmi tazko. Vybrali sme si vsak dobre. Amir, manazer hotela, vyzera byt fajn chlapik. Divi sa, ako si obzerame izbu, skusame, ci tecie tepla voda, ci sa da otvorit okno. Nuz zvyk z Pakistanu ;-) Zasvatcuje nas do niektorych tajov Iranu. "Ja mam rad holuby, no Iran je proti ich chovu", stazuje sa nam. "Preco?", zujima nas. "No pozri. Ak chovas holuby, vacsinou mas pre ne nejaku klietku na streche. Tym padom chodis na strechu za nimi aj Ty. Z tej strechy mozes vidiet na okolite pozemky. A v tom je to nebezpecenstvo - co ak zahliadnes nejaku susedu ako sa prechadza bez satky na hlave!?! Ked holuby nechovas, nemas dovod chodit na strechu a teda k takejto situacii nedojde.", vysvetluje nam. "Ja sice holuby chovam, ale mam ich dole na zahrade", dodava. Vysvetluje nam aj to, ako to chodi s predmanzelskym sexom v Irane. "Ak novomanzel zisti, ze jeho novomanzelka nie je panna, ma pravo ju zabit. O muzoch to neplati, ti si mozu robit, co chcu..." Pytame sa, ci je v Irane mozny rozvod. "Ano, existuju dovody, pre ktore sa muz moze rozviset so zenou - napriklad ak sa jej nedari porodit mu syna." O dovodoch, kedy sa zena moze rozviest s muzom, sme sa nedozvedeli. Iranci, napriek tomu, ze vo vlastnej reci Farsi maju ekvivalent na slovo "dakujem", miesto neho pouzivaju "merci", nam zname z francuzstiny. Hovorime Amirovi, ze "merci" sa pouziva vo Francuzsku, odpoveda: "Ja viem, ved to sa pouziva na celom svete, aj v Ceskoslovensku, nie?"... pokračovanie článku
Cakame v rade na prekrocenie Iranskej hranice. Po chvili k nam prichadza akysi pan, pyta si nase pasy a zaujima sa, ci za nami idu este nejaki dalsi turisti. Vysvetluje nam, ze turisti musia mat v pohranicnej oblasti policajnu eskortu, ak nechcu riskovat unos. Poculi sme pribeh o tom, ako taxikar mal co robit, aby ho povstalci nechytili a jeho pasazierov neuniesli. Pride nam to divne, kedze na Pakistanskej strane hranice mali nasu bezpecnost dost na haku, ale OK, ved kedy najblizsie budem mat osobneho strazcu? :-) Cakame teda, kym z najblizsieho mesta po nas pride nas "bodyguard". pokračovanie článku
Sedime cely den v autobuse, najprv 3 hodiny v Chilase, minibus predsa nemoze odist ani s jednym volnym miestom, neskor na ceste. Cely den bez jedla, nanajvys so susienkami, co sme si kupili, a aj za ne si vysluhujeme opovrhujuce pohlady. Cesta medzi Chitralom a Peshawarom nam bola niektorymi domacimi opisovana ako nebezpecna, ini turisti, ktori tadeto isli, tvrdili, ze pokial nevystupujes z busu, je to v pohode. Tak aj bolo, podvecer sa bezproblemovo dostavame do Peshawaru. pokračovanie článku
Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno kralovstvo. Volali ho kralovstvo Chitral. Nachadzalo sa za horami, za dolami, za riekami, za uzinami. Presnejsie, na SZ Pakistanu hned vedla Afganskych hranic. Kralovstvo je pomerne izolovane od sveta, vedu don len dve cesty. Obe prasne, kameniste, obe cez horske priechody vo vyskach cca 3900mnm a 3100mnm. V zime su oba prechody zasypane snehom a teda nepriechodne. Jedine spojenie so svetom je v tom case mozne letecky a to tiez len za dobreho pocasia. pokračovanie článku
V Gilgite, v oblubenom hoteli Madina, stretavame belgicky parik, ktory sme uz na nasich cestach stretli, a dvoch anglicanov s rovnakymi zamermi ako my - vydat sa pod severnu stenu Nanga Parbat (8126mnm). Vyrazame teda pekne spolu na Raikot bridge odkial berieme jeep udolym na Fairy point. Cesta je neuveritelna - skalna stena z casti odpalena dynamitom, z casti vyskladana z kamenia. Stara dobra KKH... Je mi jasne, preco sem mozu iba jeepy. Nadhadzuje to, dole sa radsej nedivame a uzivame si obcasne pohlady na druhu najvyssiu horu Pakistanu. pokračovanie článku
Z Karimabadu sa nam velmi odist nechce, vecera "all U can eat" vratane dezertu za 150 Rupii je predsa len velkym lakadlom. Casu vsak nemame nazvys. Predavame nas TESCO stan za vyse polovicu nakupnej ceny na Slovensku a berieme SUZUKI do Aliabadu. Cela "MHD" v severnom Pakistane ako aj nedaleke medzimestske destinacie su obsluhovane malymi autickami SUZUKI, do ktorych sa na prvy pohlad zmesti max 9 ludi. Skusenejsi vsak vedia, ze do SUZUKI sa zmesti tolko ludi, kolko treba. Vyskusali sme si to aj my a s velkymi ruksakmi na chrbtoch, malym ruksakom na hrudi stojime na boku auticka, oboma rukami sa pevne drzime jeho konstrukcie a verime, ze to tak vydrzime az do Aliabadu :-) pokračovanie článku
Cestovanie Severnym Pakistanom (Northen areas of Pakistan, NA) je ako cestovanie mnohymi malymi krajinami. pokračovanie článku
Zaciname svoj prvy trek v Pakistane, v oblasti Nagar valley, KKH. Vyberame si na zaciatok nieco jednoduchsie, na aklimatizaciu. Riadime sa sprievodcom Lonely Planet, ktory odporuca prvy den vyslapat nejakych 800 vyskovych metrov, dalsi den zvysnych 450. Pocasie mame krasne. Prechadzame okolo policka s konope. Plni energie, odhodlania a ocakavani prekonavame pomocou dreveneho mosta miestnu rieku a slapeme serpentinami hore. Po ceste stretavame domacich so somarikom, "co keby sme mu nalozili aj nase ruksaky?", pomysleli sme si. Vystup sa zda byt pomerne nenarocny. Asi po dvoch hodinach slapania nam miestny sprievodca, ktoreho stretame, hovori, ze do Base Campu (BC) su to uz len cca 4 hodiny slapania. Rozmyslame s Janom, ze to by sme mohli dat uz dnes, nie ako hovori nasa kniha, ze zajtra. "Prideme na miesto, kde mame dnes prespat a uvidime, ako sa budeme citit", dohadujeme sa. pokračovanie článku
Kupujeme si listky do Gilgitu (cca 300 Skk), vykladame nase ruksaky na strechu autobusu a 17 hodinova cesta po asi najnebezpecnejsej "dialnici" sveta, Karakoram Highway, sa moze zacat. pokračovanie článku
Prekracujeme hranice z Indie. Na Pakistanskej strane nikoho nikde. Az po chvili sa objavuju colnici (policajti). Su velmi mili, usmievavi. Vela ludi im tu z Indie ozaj neprichadza, kvoli nam zapinaju rentgen na batozinu. Bez problemov, bez otvarania ruksakov vstupujeme do Pakistanu. Mame cas, asi 3-4 hodiny. Chceme sa totiz zucastnit ceremonie zatvarania hranic. pokračovanie článku
India nas vita milym, "nezistnym" taxikarom, ktory nam ponuka odvoz do centra Delhi za 25 USD. My vsak nastastie vieme od ceskych bratov, ktorych sme stretli v Istanbule, ze pred par rokmi to bolo 300 rupii. Prepocitavame v hlave rupije na dolare, vysledok je 7. Zavery nasho vypoctu tlmocime taxikarovi. Ponuka 10. Trvame na 7. Napokon sa dohadujeme na 8 USD. pokračovanie článku
Rano prilietame na letisko Sharjah (nedaleko Dubaja). Do nasho odletu do Dili (Delhi) mame cca 26 hodin, ziadame teda o tranzitne viza do Spojenych arabskych emiratov, aby sme si za ten cas mohli ist pozriet Dubaj. Viza stoja 50 USD, vybavenie trva 4 hodiny. Lihame si na kobercek k oknu. Zo sladkeho spanku nas budi mne neznamy typek s otazkou: "Vy ste zo Slovenka? Uz vas hlasili par krat cez rozhlas, mate hotove viza, mate si ist po ne." pokračovanie článku
Vydavame sa na cca 6 tydzdenne putopvanie po Azii, hlavne do Pakistanu a Iranu. Ako je pre nas typicke, vsetko robime na poslednu chvilu. Balime sa par hodin pred odchodom, doslova utekame s vyse 15 kg ruksakmi do najblizsej restiky na obedove menu a opat poklusom na autobusovu stanicu. Ako na potvoru sa strhol celkom slusny lejak, nuz aspon vyskusame nasu nepremokavu vybavu. pokračovanie článku
3.7. 12:30, odchadzame z Pakistanskej ambasady s 1 dobrou, 1 zlou a 1 este horsou spravou. Dobra: Vyzera to, ze viza nam daju. Zla: Budu az 16.7. Este horsia: nechali si nase pasy, teda nemozme poziadat o viza v Irane a Indii. Ale ked sme uz vo Viedni, skusme tu Iranskuambasadu. 14:00, 2 hodiny po uradnych hodinach, bez pasov a penazi na zaplatenie poplatku prichadzame na ambasadu. O 15 minut neskor odchadzame s tym, ze nase ziadosti prijali! JUpiii :) Napada ma: Vsetko sa da len treba chciet ;) pokračovanie článku
snilek, ktory sa snazi zit svoje sny
osobna fotogaleria
peter.dzurinda(zavinac)gmail.com
