reklama

Hlasim zdolany Rush Peak, 5098 mnm

Veru tak, Rush Peak sme zdolali, ale pekne krasne po poriadku. Z Karimabadu sa stopom presuvame do dedinky Hoper. Cesta klukata, vzdusna. Stupame do vysky 2800 mnm kde cesta konci priamo v hoteli. Mame stastie, stopli sme zasobovaca hotela :) Inak sem doprava chodi raz za den. Vitaju nas Poliaci, s ktorymi sme cestovali do Gilgitu. Trek uz maju za sebou, s nosicom, za 3 dni, no na Rush Peak nevystupili, snezilo im. Pobavuju nas informaciou, ze hore, pri Rush Phari (jazero, 4700 mnm, BC pre vystup na Rush Peak), stretli dve Britky s 12 nosicmi, jednym sprievodcom a kucharom. Kuchar stupal hore so zivou kurou pod pazuchou, v druhej ruke drzal vajcia. No i tak sa da trekovat. My si vsak vyberame menej nakladny, zaujimavejsi a dobrodruznejsi sposob - na vlastu past. Ziskavame od Poliakov este nejake info, veceriame a poberame sa spat. Dufame v lepsie pocasie, no sme odhodlani vyrazit nech bude ako bude. Vystup na samotny Rush Peak planujeme az o 4 dni, takze pocas treku tam sa pocasie moze mnohokrat zmenit.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
vrcholove foto z Rush Peaku
vrcholove foto z Rush Peaku (zdroj: Skoty)

Mame ale stastie, pocasie nam praje, polooblacno, ani teplo ani zima. Vyrazame. Hned za dedinou nas caka prechod prvym ladovcom. Mame informacie, ze na tento usek sa oplati mat sprievodcu. Skusime to bez neho, ak to nepojde, pockame na niekoho, kto pojde okolo. Ladovec nie je taky zakerny, ako sme cakali. V zvrasnenej hore ladu s puklinami vidno sem-tam cesticku, sem-tam kamennych muzickov. Treba si vsak davat pozor na kroky. Pocitujem to na vlastom lakti. Pod tenkou vrstvou hliny sa ukryva lad hladky ako zrkadlo. Pouceni kracame dalej. Asi za 30 minut prekonavame pomerne lahko prvy, vraj komplikovanejsi ladovec. Caka nas este jeden. Ten vsak prechadzame bez toho, aby sme si vobec uvedomili, ze to ladovec je. Pokryva ho totiz suvisla vrstva hliny a kamenia. Uz len asi 4 hodiny chodze hore udolim popri ladovci a prichadzame do nasho taboriska. Stretavame deduska s nakladom dreva na chrbte. Vraj sem chodieva po drevo z dediny (z ktorej sme my vyrazali) kazdy den. Ukazuje nam najlepsie miesto pre stan a pitnu vodu. Je pomerne teply a bezoblacny vecer, vidim padat hviezdu. Je rozhodnute, spim pod holym nebom. Snad ma v noci nepride olizovat oslik, ktoreho sme nedavno vyhnali z nasho okolia. Este tu kdesi pobehuje zajacik (alebo aspon tak sme identifikovali dane zvieratko), spacak mu chutit nebude, ze? Pozeram na nocnu oblohu z vysky 3200 mnm. Velky voz este nikdy predtym nebol taky velky. Zabera celu mne viditelnu cast severnej casti oblohy, ktora je ohranicena okolitymi horami. Cim dlhsie sa na hviezdy divam, tym viac sa mi ich odhaluje. Je to neuveritelne. Najskor jedna po druhej, o chvilku stovky po stovkach. Z tohto uzasneho divadla ma vyrusuje dalsia padajuca hviezda. Zelam... a zaspavam ;-)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Caka nas tazky den - 1200 vyskovych metrov. Rovno z nasho taboriska az na hreben je to nejakych 800 m bez prestavky, potom dalsich 400 v miernejsom terene. Zvladame to na podiv celkom dobre. Hore stretavame stada oviec a jedneho pastiera. Pohybujeme sa uz vo vyske cca 4400 mnm. Znacne sa ochladilo, vzduch redne, tazko sa nam chodi. Vidime vodu a tak pri nej zakempujeme. Zapadajuce slnko osvetluje masiv oproti, iba tisko stojime a pozorujeme.

"Skoro rano" pred obedom vstavame. Dnes sa nikam neponahlame, caka nas len 300 vyskovych metrov k Rush Phari. Svieti slniecko, lenosime, varime. Prichadzaju nejaki turisti - nasi kamosi, Slovaci, ktorych sme stretli v Karimabade. Presuvame sa k Rush Phari, jazero vo vyske 4700mnm. Vegetime, kecame. Michal s Anettou su na cestach uz 7 mesiacov, tak nam rozpravaju zazitky. Skumame trocha okolie, zoznamujeme sa s jakmi. Zvierata su to velke, chlpate, stavane na zivot v drsnych podmienkach. Nachadzaju sa najma vo vysokych polohach Nepalu, v Pakistane pomenej. Mame stastie :) Pokusaju sa sice o nasu veceru, no nedari sa im ;-) su to v celku plache zvery a tak s nimi nie je vacsi problem. Ideme spat, zajtra mame v plane ranny vystup na Rush Peak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Povodne plany boli vstat o 4tej rano a za svetla celoviek vyjst na kopec, vychutnat si z neho vychod slnka nad druhou najvyssou horou sveta, K2, ktoru ma byt z Rush Peaku vidno. Plany su vsak na to, aby sa menili a tak mame budik nastaveny na 6tu, vstavame pred 7mou. Vita nas zasnezena krajina. Vyliezame zo stanu pokryteho ladom a snehom. Na to, ze je to Tesco stan, sa celkom drzi :-) Iba si zohrievame vodu do flias a vyrazame. Opat mimo cesty, ale teren je pomerne dobry. Spociatku travy pokryte snehom, neskor skalne balvany. Prichadzame na hreben odkial nas uz caka len vystup priamo na kopec. Vsimame si v snehu stopy akehosi zvierata. Nie je to vsak ani krava, ani ovca, ba ani jak. Podoba sa to skor na veeeelku macku. S presvedcenim, ze veeeeelkej macke ludia nechutia, pokracujeme vo vystupe. Teren sa radikalne meni, odteraz je to vystup priamo hore po kamennych balvanoch pokrytych snehom. Davame si pozor na kazdy krok. Hladame kamennych muzikov a snazime sa ich nasledovat. Par metrov vydupanej hliny a opat balvany. Snazime sa ruky pouzivat co najmenej, kedze kontakt so snehom im v tejto teplote nerobi dobre. Pomaly ale isto sa dostavame na vrchol. Uz je blizko, blizucko, vidim ho! A som taaam! Jupiiiii, 5098 m nad morom! Tesim sa ako male dieta :-) Prichadza Jani, za nim aj Michal a Anetta, ktori vyrazili neskor. Tesime sa vsetci spolu. Nie je si tu moc kde sadnut, kamene su pokryte snehom. No neprekaza nam to. Divame sa vsade okolo. Mame 360 uhlovu panoramu, vsade, kde sa len pozrieme, vidime hory, vysokaaaanske hory. Pocasie nam vyslo. Pomerne teplo, slnecno, bezvetrie. Na K2 pre oblacnost v dialke nedovidime, no nad oblaky vycnievajuce konciare okolitych 7 tisicoviek nam kradnu slova z ust. Vychutnavame si tieto pocity vyse hodiny. Oblaky sa kazdu chvilu menia, dopad slnecnych lucov na okolite hory taktiez a spolu s nimi sa kazdu minutu menia pohlady, ktor nam okolie ponuka. Pozerame sa stale na to iste, no vidime stale nieco ine. Nasyteny pohladmi a dojmami zostupujeme dole. Sneh sa pomaly roztopil, mokre skaly sa smykaju viac, ako ked boli pokryte snehom. Napriek tomu zvladame zostup pomerne rychlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasi slovenski kamarati sa balia a zchadzaju do Bericho Kor (nas prvy kemp po ceste sem), my ostavame. Jednak sa potrebujeme aklimatizovat a ak by zajtra bolo pekne, vybehneme este raz na kopec, pohladat tu K2ku. K jazeru prichadza skupinka Nemcov, ktorych uz pozname a skupinka Chorvatov. Ochladilo sa, zacina snezit, vsade okolo hlmla. Sme nuteni zaliezt do spacakov. Je 7 hodin a my uz ideme spat. Jani opat raz dodava: "Mataaaaa" ;-)

Rano nas prekvapuje rovnako skaredym pocasim ako vecer. Rychlo sa balime, cistime stan od ladu a snehu a zchadzame dole, kde je, ako dufame, teplejsie. Po ceste nas predbiehaju nosici chorvatskej vypravy, tiez sa rozhodli zostupit. Prehovaraju nas, aby sme s nimi presli cez ladovec, ze tadial je to kratsie a zaujimavejsie. Spociatku odolavame, no ked jeden z nich pristupuje na vsetky nase podmienky (chceme si najskor navarit, teda nas musi pockat, dame mu max 350 rupii...), suhlasime. Dole zavladlo krasne pocasie. Slnime sa a varime. Dosiel nam plyn, nechavame nase cestoviny, nech sa dorobia same, dari sa, su jedle.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zaciname prechod ladovcom. Vyzera hrozivo a zaroven nadherne. Biely bielucky, s vyraznymi puklinami, vysokymi vycnelkami, cistuckymi rieckami. Nas "guide" nas celkom nahana. Vraj sa musime poponahlat, ak chceme prist do Hoperu este dnes. Bezhlavo teda nasledujeme jeho kroky. Snazim sa nevsimat si pukliny, po hranach ktorych prechadzame. Staci jeden nespravny krok... Som celkom rad, ze som si v Karimabade kupil palicky, pomahaju k stabilite. Len sem-tam sa zastavime, aby sme sa pokochali krasou okolo nas. Preskakujeme zopar ladovcovych riecok, v jednej z nich sa okupala moja noha. Nevadi, bude rychlejsia :-) Asi po hodine sa dostavame na druhu stranu. Som celkom rad, viac adrenalinu by som uz asi nezniesol. Chvilka oddychu. Dviha sa vietor, z kopcov sa na nas valia cierne mraky, je cas pokracovat. Uzucka cesticka traverzuje prilahly kopec asi 100m nad ladovcom. Vlavo kamenna stena, vpravo pod nami iba vzdialeny ladovec. Pridrziavame sa kamennej steny a pomalicky postupujeme. Hovoril som, ze mam adrenalinu uz dost? Prichadzame k zlabu, ktorym sa vali rozburena rieka. Most nikde nevidim, to budeme musiet prejst!? Cup, cup, cup a nas sprievodca je na druhej strane. Fiiijha, no nedame sa zahanbit. Za pomoci nasich kamaratok, paliciek, prekonavame rieku aj my. "Odteraz to bude uz lahke a bezpecne", ubezpecuje nas sprievodca. Kracame podobnou cestickou ako predtym s dvoma rozdielami: 1) Je piesocnata a prebara sa, 2) nie je pod nou kolma stena, ale asi len 65 stupnovy zraz. Rozmyslame, ci by sme sa na takomto strmom svahu dokazali v pripade padu zachytit... Nebolo treba, prichadzame k akymsi kamennym domcekom. Tu nas sprievodca konci, dalej ideme sami, vraj je tam siroka cesta. Vsimam si, ako otvara akusi malu krabicku a nosom z nej snupe nejaky prasok (to robil aj pocas cesty). Je mi jasne, preco sa mu ten prechod zdal bezpecny...

Do zapadu slnka ostavaju 3 hodiny, cesta do Hoperu ma trvat 1.5. Pohoda. Za sprievodu malych kozliatok kracame uz volnejsim tempom po "sirokej ceste" (podobnej tej predtym iba ze uz iba 45 stupnovy zraz pod nami). Kozliatka s nami asi ani nechceli, ale odrezali sme im cestu. Na pristupnejsom terene sa nam ustupuju. Prichadzame do usadlosti s par kamennymi chatrcami. Vita nas kopa vysmiatych decak. Pristupuje k nam cca 35 rocny muz, dava sa s nami do reci. Pyta nas lieky proti bolesti. Na otazku "bolest coho?" odpoveda vahavo, ze hlavy. Pytame sa, aka je pricina bolesti, "nadmorska vyska? uraz?", nevie odpovedat. Davame tu teda niekolko ibuprofenov a vysvetlujeme, ako ich uzit. Dakuje nam, chvali sa, ze je majitelom hotela v Hoperi, kam ideme, ze nam dava 50 percent zlavu, ze sa mame na neho odkazat. Nezda sa nam to, za par ibuprofenov toto? Ved lieky su tu z nasich skusenosti lacne! Opustame dedinku, sprevadza nas asi tucet deti. Chlapcek, asi ten najodvaznejsi, nam hovori "you are good" a pyta nas lieky na bolest zaludka. To sa uz neodvazujeme diagnostikovat a radsej mu nic nedavame. Po ceste este stretame skupinku ludi smerujucu z Hoperu do dedinky, odkial ideme, taktiez nas pytaju lieky na bolest. Nechapeme, ved tu lieky nie su take nedostupne...

Sme uz dost unaveni. Aj domaci, ktorych sme stretli, sa divili, aky dlhy kus cesty sme sa rozhodli dnes prejst. Caka nas este prechod poslednym, nam uz znamym, ladovcom pred Hoperom. Chvilku hladame cestu, no bez tazkosti ho prechadzame. Este posledny vystup serpentinami nad ladovec a sme v dedine. Zvladli sme to. Pri veceri si obzrame hory, celkom sa vycasilo, kto vie, ako je na Rush Phari. Celi nateseni si po 5 dnoch lihame opat do posteli, to je paraaaada!

foto by Skoty: http://picasaweb.google.com/jskotta/Pakistan2008TrekRushPhari

Peter Dzurinda

Peter Dzurinda

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stávame sa tým, na čo myslíme. Zoznam autorových rubrík:  Pakistan, Iran 2008Nepal, Thajsko 2009SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu