Dubaj

Autor: Peter Dzurinda | 10.8.2008 o 14:36 | Karma článku: 9,98 | Prečítané:  3847x

Rano prilietame na letisko Sharjah (nedaleko Dubaja). Do nasho odletu do Dili (Delhi) mame cca 26 hodin, ziadame teda o tranzitne viza do Spojenych arabskych emiratov, aby sme si za ten cas mohli ist pozriet Dubaj. Viza stoja 50 USD, vybavenie trva 4 hodiny. Lihame si na kobercek k oknu. Zo sladkeho spanku nas budi mne neznamy typek s otazkou: "Vy ste zo Slovenka? Uz vas hlasili par krat cez rozhlas, mate hotove viza, mate si ist po ne."

 Skoty

Prechadzame kontrolou, scanom duhovky a konecne sa dostavame k nasej batozine. Nastastie na nas cele 4 hodiny poslusne cakala :) Vychadzame z letiskovehj haly, Dubaj nas vita, ako sa neskor dozvedame od taxikara, vraj 55 stupnovymi teplotami. V letiskovej hale 20 stupnov, mal som na sebe mikinu, aby mi nebola zima, vonku 55. Citim sa, akokeby som vosiel do sauny.

Doprava do nasho hostela sa zda byt komplikovana, prijimame ponuku taxikara. Ten vsak nevyzera, zeby mu malo byt jasne, kam vlastnme chceme ist. Pyta sa este taxikarov pobliz a vyrazame. Po asi 40 minutach si s Janom vsimame, ze kruzime stale dookola. Taxikar na semaforoch bezradne vybehuje von a pyta as ostatnych taxiokarov, kde je adresa, ktoru hladame. Ujimam sa nasej mapy vytlacenej z google, zacina mi byt jasne, kam treba. Nastastie naberame spravny smer a miestny nas odnaviguju na hostel. Kedze taxameter bol cely cas zapnuty, platime takmer dvojnasobok.

Nasadame na miestny autobus MHD plny pociernejsich robosov, tipujeme na Indov a Pakistancov, za 2 AED (10 SKK) nas vezie do centra. Prechadzame starym mestom, bazar, obchodiky so zlatom, mesity. Jednoduchou lodkou sa dostavame cez kanal, ktory rozdeluje Dubaj na 2 casti. Snacime sa najst zastavku, aby sme sa dostali k znamemu hotelu Burj Al Arab (plachetnica). Dava nam to zabrat, ale dostavame sa do toho spravneho autobusu. Poculi sme chyry, ze v Dubaji ma more v tomto obdobi neskutocne teploty, chceme to vyskusat. Prichadzame na plaz, skusame vodu, neodolavame. V islamskej krajine, nedaleko znamej plachetnice skaceme do tepleho mora tak, ako nas Boh stvoril. Trocha so strachom (nevieme, aky trest nam hrozi v tejto krajine za kupanie na adama..), no najma s euforiou si uzivame more... Este vecerna prechadzka po bulvare plnom vysokanskych budov, fotime najvyssiu budovu sveta za tmy a spat na hotel.

Rano ma Jano budi so slovami: "Zaspali sme". Hovori mi cas, vidi sa mi, ze sme zaspali o 40 minut. V pohode, to sa este da. Rychlejsie sa zbalime, ranajky, co mame v cene, berieme so sebou, privolavame taxik, vraj mu to bude trvat dlho... Ideme na cestu nejaky zastavit. Prepocitavam v hlave, kolko mame casu. Chyta ma udiv a zdesenie ked zistujem, ze sme zaspali nie o 40 minut ale o hodinu a 40 minut!!! Do odletu hodina, cesta trva takmer hodinu... Bezime cez letisko, dostavame sa k checkinu... 15 minut pred odletom, teta len kruti hlavou... "Mali ste tu byt najneskor 1 hodinu pred odletom. Teraz do lietadla uz ozaj nemozte." Zmeskali sme let Dubai-Delhi. Nastastie zistujeme, ze letenka na dalsi den nieje az taka draha(nieco cez 100 USD). Kupujeme ju a rozmyslame, co dalej.

Dubaj (Dubai) je mesto, ktore rozhodne nie je stavane pre ludi bez auta. Najlepsie by bolo nejake mat, aby sme si nas dalsi den v Dubaji uzili. Co tak si jedno pozicat? Asi tazko, nemame so sebou vodicaky. My sa vsak odradit nedame. Mam so sebou karticku europskeho poistenia. POzeram, ci na nej nie je napisane po anglicky nieco, co by indikovalo, ze to nie je vodicak. Nic take tam nevidim. Ideme pozicat auto na tuto karticku ;) Potrebujeme pas, vodicak a kreditnu kartu. Mame pas, spominanu karticku a debetnu kartu. V prvych dvoch pozicovniach sme neuspeli kvoli platobnej karte. V tretej sa im nepacil moj "vodicak". V stvrtej sa chlapik pousmieval nad mojim "vodicakom", pyta sa, ci to je ozaj vodicak, vysvetlujem mu, ze na vybavenie medzinarodneho som nemal pred odchodom cas. Ma pre mna pochpopenie a tak si poziciavame v Dubaji auto za rozumnu cenu (cca 1000 SKK vratane navigacie) na karticku europskeho zdravotneho poistenia :)) Opat mi napada moje oblubene: "Vsetko sa da len treba chciet".

Jazdime Dubaiom, benzin tu stoji cca 7 Skk/liter. Vydavame sa za mesto, na pust. VYberame si co najzapadlejsie cesticky, nech mame zazitok. Piesok fuka cez cestu, musime sa vyhybat dunam precnievajucim na vozovku. Zrazu z nicoho nic pri mensej oaze cesta konci. Pytame sa araba, asi spravca oazy, ci sa o neho nedaju pozicat tavy. Nevie ani slovo anglicky. Vyzera, ze pochopil, ale tavy nema. Snazime sa odist, no autu sa nechce. Zapadli sme v piesku. Spravca oazy a hlavne jeho lopata nam pomahaju spat na asfalt. Brazdime pust po malych asfaltkach, santime sa na dunach. Sme odhodlani prespat v pusti. Podvecer parkujeme auto pri ceste na tvrdom podlozi (nehceme opat zapadnut) a vydavame sa so stanom a spacakmi medzi duny. Rozkladame stan, no zistujeme, ze v takom silnom vetre to asi nie je dobry napad, skladame ho naspat. Mozme sa vratit do auta a prespat tam, alebo ostat v pusti. Ostavame. Lezime len tak pri dune, na hlavach mame kvoli piesku, ktory tu prudko fuka mikiny. NApriek tomu mame oci, usi, nos a vlastne vsetko plne pieku. Ked ani po 5 hodinach sme nemohli zaspat, rozhodli sme sa vratit do auta. Na nase velke pocudovanie, vela sa za tych 5 hodin zmenilo. Duny narastli, vietor fukal stale viac. Zrazu sa prechod pustou nezdal az taky jednoduchy. V dialke vidime prechadzajuce auto. Zda sa nam, akokeby s nim nadhadzovalo - snad nezavialo cestu!! Ako najdeme nase auto?? Snazime as drzat ten isty smer, aj ked duny pre nas znamenaju nezanedbatelnu prekazku. Chvilu prudko stupame, chvilu sa klzeme dole dunou. Pri kazdej rovnejsej ploche zistujeme, ci to nie je nahodou cesta. Konecne! Krizujeme nasu afaltku! Najst auto by uz nemal byt problem. Vyberieme sa jednou stranou a ratame kroky. Ked sa nam to uz nevidi,otacame sa a ratame znova. Nachadzame nase utocisko. Klopime sedadla, otvarame okna (aj v noci tu je pomerne teplo a dusno) na zaveternej strane a konecne vytuzeny spanok.

Rano sa interier nasho stvorkolesoveho tatosa podoba jeho exterieru - vsade samy piesok. Davame si rychle ranajky, cistime auto a ponahlame sa na letisko. Na checkin prichadzame 3 minuty pred jeho zatvorenim (tento krat sme to stihli :)) ). Umyvame sa od piesku, celkom nam to trva. Este rychlo kupit jedlo. Brana je uz oficialne zatvorena, ale predsa nas tu nenechaju?! HLasia nas v rozhlase. Cakame, kym nam zabalia jedlo. Jano ide na branu, aby ich tam zdrzal. Ja stale cakam. Hovorim si, ked ma budu hlasit treti krat, pojdem aj bez jedla. Nebolo treba. Utekam s jedlom cez letisko. Pred branou ku mne pribehne nejaky zamestnanec letiska, overuje,ci ja som ten, na ktoreho cakaju. Pyta sa ma, kde je ten druhy. Ze po nas patraju na celom letisku. Vysvetlujem, ze uz by mal byt za branou, lebo isiel predomnou. On mi vsak tvrdi, ze nie. ZAcinam mat obavy. Idem sa ale radsej pozriet do cakacej haly, Jano je tam vsetko je v poriadku. Myslim, ze nas na tomto letisku uz celkom poznaju :) POdme si oddychnut do lietadla smer Delhi.

fotodokumentacia: http://picasaweb.google.com/jskotta/Dubai2008

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Všetko zadarmo, Fico sa vrátil

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?