Pocas jazdy sa dozvedame, ze kvoli bezpecnosti sa listky na vlak nedaju kupit na vlakovej stanici, ale existuje kopa miest roztrusenych po meste na to urcenych. Ochotny taxikar sa ponuka, ze nas na jedno take odvezie, mozme si kupit listky a potom nas zavezie do hotela. To vsetko za spominanych 8 USD. Prijimame ponuku. Taxikar zastavuje pri krajnici, kde nic tu nic. "Musime chvilu pockat" vysvetluje. Nechapeme, ale cakame. Prichadza iny taxik, mame do neho presadnut. Ten nas ma surnejsiu pracu - asi sa nasiel nejaky turista, co suhlasil s 25 USD ;)
Prichadzame na miesto, kde si mame kupit listky na vlak. Chlapik sa nas vypytuje na nase plany v Indii. Prestava sa nam to pozdavat. Oznamuje nam, ze najblizsi volny vlak ide o 3 dni. Ale nech nezufame, ze ma pre nas program. Ked sme uz v Delhi a mame, cas bol by hriech, ak by sme nenavstivili Jaipur a Agru (Tajh Mahal). Pre nas, ako pre studentov, ma mimoriadne dobru cenu, iba 380 EUR! Po serii skaredych pohladov a namietok, ze chceme len do Amritsarua a nic viac cenu znizil na 180 EUR. Vysvetluje, ze skor sa do AMritsaru nedostaneme, vlaky su plne, busy nechodia. Prisli sme v case festivalu, vsade kopa ludi, vsetko je plne, kazdy chce ist na sever a podobne reci. NAstastie sme voci tymto reciam imunni a uz so skaredym a zvysenym tonom hlasu mu oznamujeme, ze od neho nic nechceme. Napriek tomu sa mue este podari odporucit nam hotel za 15 USD pre dvoch. CHceme sa hop zbavit, cena nie je az taka strasna, prijimame ponuku.
Delhi (Dili) alebo jeden velky organizovany chaos. Zasnem nad miestnou dopravou. Nespocetne vela riksi, mopedov, co najmensich aut. Deru sa cez seba hlava nehlava, no bez akejkolvek kolizie. Pruhy tu nikto nerespektuje. SMerovky su na nic. Najdolezitejsie vybavenie dopravneho prostriedku je truba. Trubia ked predbiehaju, trubia pred zatackou, trubia ked sa chcu niekam dostat, trubia... no stale... Skuska odvahy nastava, ked mame cez take to cesty prechadzat pesi. Par krat sa bojime, pomaly si vsak zvykame. Zlate pravidlo, nezastavovat, nemenit smer.
Do centra mesta berieme riksu za 20 rupii. Sedi v nej uz jeden domaci, tak sa trocha tacime. Ujko ukecany, cestou nam spieva Indicke pesnicky. Vraj je znamy spevak... Spievame aj my jemu - Cija si anicka cija.. Macejko... :) Riksa nas doviedla inam, necz sme chceli - opat do dakej cestovky, co sa tentokrat tvarila ako oficialne predajne miesto. Odmietame vsetky ponuky a ideme sa prejst. Kopu zobrakov, kazdy sa ti snazi nieco predat. Pytame sa poulicneho predavaca map na cenu jednej z nich, od toho momentu sa ho nevieme zbavit.
Dalsi den sa pokusame dostat listky na vlak, chceme odtial vypadnut. Kazdy nas posiela do "jedineho oficialneho vladneho tourist officu", vzdy je to vsak niekde inde. POmaly prestavame verit, ze existuje :) Z 10 ludi, od ktorych sme boli ochotni vypocut si ich rady, nam chceli dobre dvaja. Jeden z nich nam poradil vziat bus cez mestecko Chandigar. Posluchame jeho radu, onedlho sedime v nom. Chandigar nam pripomina svojimi sirokymi ulicami a upravenostou skor Europu nez Indiu. Z Chandigardu berieme dalsi autobus do Amritsaru.
Autobus nas vysadil uprostred kruhacu, prechadzam pomedzi dopravu a sam seba sa pytam, co to robim?! Z kazdej strany rikse, motorky, auta.. a my uprostred. Nepripustam si to, proste idem. Vychadzme na okraj toho divocinca bez fyzickej ujmy. Berieme riksu k Zlatemu chramu. Amritsar nas prekvapuje svojimi kontrastmi. Na jednej strane divocina, spina, hluk, chudoba, uprostred toho "Golden temple". Putnicke miesto sikhov. Zlaty chram, okolo neho jemne zvlnena vodna hladina. Pokoj, klud, priestor k meditaciam. Prechadzame sa komplexom, vidime miestnych, ako si beru tacky a vstupuju dovnutra budovy. SMe hladni, tu to vyzera, ze tam davaju jedlo. Je to jasne, vzapati sme vnutri. Ocitame sa vo velkej miestnosti s mnozstvom ludi sediacich na zemi sytiacich svoje zaludky. Pridavame sa knim. SLedujeme, co robia ostatni a opakujeme po nich. Sme tu jedini turisti. Jedlo je celkom chutne, atmosfera jedinecna. Cestou von sa dozvedame nieco viac o samotnom mieste ako aj o ich nabozenstve - sikhizme. Opat sa prechadzame komplexom, Vstupujeme do nadvoria budovy, ktora vyzera ako obytna. Strazca nam ponuka ubytovanie zadarmo. S potesenim prijimame.
Posledne ranajsie dotyky s prijemnym miestom a hor sa na hranice. Cesta ubieha rychlo, stretavame kopec ludi. Kazdy chce, aby sme mu spravili fotku. Prechod hranicou je pomerne bezproblemovy. Idovia si nas 3 krat na 3 roznych miestach zapisuju do 3 roznych knih. Len malo ludi prechadza hranicami. Zda sa nam, ze na to, ze prechadzame jedinym hranicnym prechodom medzi Iniou a Pakistanom je tu nesmierny pokoj. S Bohom India.
fotodokumentacia by Jano: http://picasaweb.google.com/jskotta/India2008
