Karakoram Highway (KKH), Gilgit, Pakistan

Autor: Peter Dzurinda | 21.8.2008 o 8:44 | Karma článku: 6,91 | Prečítané:  1708x

Kupujeme si listky do Gilgitu (cca 300 Skk), vykladame nase ruksaky na strechu autobusu a 17 hodinova cesta po asi najnebezpecnejsej "dialnici" sveta, Karakoram Highway, sa moze zacat.

Poziaru sa nemusia bat ;) ...Poziaru sa nemusia bat ;) ...Skoty

Este len vychadzame zo stanice a uz nas to nejako nadhadzuje. "Hrbolata cesta", hovorime si. No nadhadzovanie neprestava ani v meste ani mimo neho. Nuz, mame kockate kolesa ;) Prevazne rovna, mierne zvlnena krajina sa pomerne rychlo meni na kopcovitu. Ani sa nenazdame a nachadzame sa na horskej ceste. Citime sa ako na husenkovej drahe. Oboma rukami sa drzime sedadla pred nami, nie nadarmo ma rucky po oboch stranach. Po case si nutene vyskoky zo sedadla uz ani nevsimame, berieme ich ako sucast cestovania. Svoju pozornost upriamujeme skor na vodica a jeho soferske schopnosti. Cesta siroka akurat pre dve vozidla, jazdi sa tu na centimetre. Nespomaluje sa ked ide oproti nadrozmerne auto, nespomaluje sa do zakrut, nespomaluje sa v dedinach, miesto toho sa vsade trubi. Snazime sa vnimat aj okolie, ktorym prechadzame. Dediny popri KKH by sa na mapu kreslili jednoducho - staci jedna krivka - KKH. Vsimame si po ceste kopec policajnych alebo vojenskych kontrol, policajtov vidno vsade - na krizovatkach, pred benzinkami, pri vacsich budovach, pri restauraciach. Cim hlbsie do hor sa dostavame, tym dramatickejsie cesta vyzera. Z jednej strany vysokanska skalna stena, z ktorej zjavne casto padaju kamene, zo strany druhej hlboka kolma priepast na dne ktorej tecie drava rieka Hunza. Aj na tieto skutocnosti si po case zvykame. Jednou rukou sa stale drzim sedadla pred sebou, tou druhou si pridrzam zaludok, ved ho este budem potrebovat. Cesta je to krasna, scenicka s ocarujucimi vyhladmi, no cakam uz len na jedno - kedy skonci! Caka nas uz "len" 10 hodin. Spolucestujuci Poliak nas zabava pribehom z Ladhaku (India), kde mu domaci miesto "foreigner" alebo "strainger" hovoril "alien".

Nasu dravu jazdu udolym prerusuju nastastie sem-tam policajne kontroly. Pri nich musia cudzinci vystupit z autobusu a zapisat sa do nejakej knihy. Pri kazdej kontrole to iste, prebiehaju bez problemov. Pomaly sa stmieva a tak nam ostava uz len mysliet na to, ake skvele to bude, ked uz budeme v cieli. Dockali sme sa. O 2 rano prechadzame poslednou kontrolou pred vstupom do hlavneho mesta regionu, Gilgitu. Berieme taxik do hotela Madina (odporucam), zaspavame sladkym spankom.

Hned dalsi den sa chceme presunut este severnejsie, k Cinskym hraniciam do mestecka Passu, no kedze sa neda povedat, ze sme sa zobudili rano, ziadne rozumne spojenie nam uz nejde. Ostavame teda v Gilgite. Mily personal hotela Madina na cele s majitelom Jakubom nam vsemozne pomahaju. Odpovedaju nase zvedave otazky, radia, chodia s nami po nakupoch. Po ceste sme stratili kompas, snazime sa ho tu kupit, no marne. Budeme musiet do hor bez neho. Mame este par hodin cas pred zotmenim, tak sa zoznamujeme s okolitymi horami, vybiehame najblizsi kopec nad mestom, dava nam prekvapivo zabrat.

Dalsi den stopujeme miestnu MHD, malicke nakladne auticko Suzuki so zakrytou korbou, na ktoru nasadame. Auticko neposlucha a tak chtiac nechtiac musime zoskocit dole a potlacit ho, snad motor opat nakoci, prosiiiim. Moje zelanie je vyslisane.

Nase plany sa za noc zmenili, namierene mame do Minapinu (2000mnm), startovacie miesto pre trek do Rakaposhi (cca 7700mnm) Base Campu (cca 3200 mnm). Pomerne rychlo nachadzame minibus, ktory nas zavezie na odbocku len 4 km od nasho ciela. Tlacime sa v nom no je nam to jedno, konecne ideme do hooooor! :) Cestou sa este zastavujeme na obcerstvenie, kupujeme si fantu. Predavac nam vytahuje z potocika, co mu tecie pri obchode, spravne vychladenu flasku. Az po chvili si vsimam, ze su na nej pijavice. Oplachujem v potoku flasku, vyborne, zbavil som sa ich. Aspon som si to myslel, po chvili jednu z nich totiz nahadzam na svojej ruke. Potvora jedna.

Nedockavo sa vrtime v minibuse, chceme uz vooon. Zelanie sa nam plni, ale nie podla ocakavania. Minibus zastavuje, pred nim kolona aut. Je zavalena cesta, musime chvilu pockat. Ked sa nam vidi, ze cakame dlhsie, nez je chvila, ideme sa pozriet, co s vlastne deje. "Ojaaaaj", na viac sa nezmozeme. Cesta veru nevyzera ako cesta, a uz vobec nie ako "dialnica". Zosuv pody a skal ju asi na 500 metroch znepriehodnil. Kedze tu vidime iba jeden buldozer, potrva mu to este hodnu chvilku, kym to spojazdni. Domaci nam radia, ze odbocka, na ktoru ideme, je len kilometer vzdialena, mame teda stastie, berieme ruksaky a ideme napeso. Situaciu podobne riesia aj ostatni. Slavna KKH sa meni na pesiu zonu :) Podobne zavaly su tu vraj bezne. Na KKH, na ceste, ktoru v 60-70tych rokoch minuleho storocia vybudovali aby spojili Pakistan s Cinou, pracuju vraj takmer stale. Vzdy sa vraj tu a tam vyskytnu mensie ci vacsie zavaly.

Dostavame sa do ciela - dedinky Minapin. Na jej zaciatku nas vita usluzny majitel novootvoreneho hotela Osho Thang. Hotel funguje len mesiac, zatial je velmi jednoduchy, no cisty, so zahradkou s vyhladom na Diran (7200mnm) a Rakaposhi (cca 7700mnm). Je uzasne ranajkovat a pritom pozerat na tieto majestatne hory. To vsetko za 100 PKR (cca 25 SKK) na noc + jedlo. Jednoznacne odporucam (trocha reklamy, slubil som majitelovi ;) ). Rano nas este Israr, majitel hotela, odprevadza na trek, ukazuje nam cestu. Hor sa na nas prvy, aklimatizacny trek!

fotodokumentacia by Skoty: http://picasaweb.google.com/jskotta/Pakistan2008KKHWAGilgit

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Aký bol šampionát v Rusku? Plný sexizmu, politiky a simulovania

Prinášame najzaujímavejšie momenty z MS 2018 vo futbale.

DOBRE RÁNO

Dobré ráno: Odsúdili vás? Staňte sa rovno primátorom

Ako sa u nás robí komunálna politika.


Už ste čítali?