Trek do Rakaposhi Base Campu, Pakistan

Autor: Peter Dzurinda | 22.8.2008 o 12:35 | Karma článku: 6,85 | Prečítané:  1854x

Zaciname svoj prvy trek v Pakistane, v oblasti Nagar valley, KKH. Vyberame si na zaciatok nieco jednoduchsie, na aklimatizaciu. Riadime sa sprievodcom Lonely Planet, ktory odporuca prvy den vyslapat nejakych 800 vyskovych metrov, dalsi den zvysnych 450. Pocasie mame krasne. Prechadzame okolo policka s konope. Plni energie, odhodlania a ocakavani prekonavame pomocou dreveneho mosta miestnu rieku a slapeme serpentinami hore. Po ceste stretavame domacich so somarikom, "co keby sme mu nalozili aj nase ruksaky?", pomysleli sme si. Vystup sa zda byt pomerne nenarocny. Asi po dvoch hodinach slapania nam miestny sprievodca, ktoreho stretame, hovori, ze do Base Campu (BC) su to uz len cca 4 hodiny slapania. Rozmyslame s Janom, ze to by sme mohli dat uz dnes, nie ako hovori nasa kniha, ze zajtra. "Prideme na miesto, kde mame dnes prespat a uvidime, ako sa budeme citit", dohadujeme sa.

Pastieri, v pozadi masiv RakaposhiPastieri, v pozadi masiv RakaposhiSkoty

Slapeme dalsimi serpentinami. Ruksaky nam davaju celkom zbrat, ale my sa nedame. Konecne hore. Skladam so seba ruksak, chvilku oddychujem, cakam na Jana - je len kusok za mnou. Cakam 3 minuty, 5 minut, 7... Jano nechodi. Volam na neho, ziadna odpoved. Nezda sa mi to, ved bol hned za mnou. Nechavam teda ruksak hore a schadzam spat za nim, jeho vsak nikde. Nejde mi to do hlavy. Prichadzam spat k ruksaku, on tam vsak nie je. "Hmm...". Znova na neho volam, ziadna odpoved. "Skoda, ze sme s kompasom stratili aj pistalku", myslim si. Teraz by sa bola zisla. Skumam okolie, kam mohol ist. Nachadzam cesticku v pravo, opacnym smerom, ako som siel ja. Ide vsak dole kopcom. "Preco by siel dole kopcom?", viri mi hlavou. Napriek tomu sa nou bez ruksaku vydavam, ved niekde musi byt. Cesticka sa kruti, vracia sa tam, kde som ja oddychoval, ibaze trocha vyssie. Divam sa zhora na svoj ruksak, Jano tam nie je. Vsimam si dalsiu cestu, ktorou Jano mohol ist, ide priamo nahor, na kopec. Tadial sme ist sice nechceli, ale zda sa mi pravdepodobne, ze Jano isiel tade. Pre istotu este raz schadzam na miesto, kde som sa s nim videl naposledy, ci niekde neoddychuje alebo nedostal zaludocne tazkosti ;) Nie je tam, a tak beriem ruksak a vydavam sa cestickou priamo hore, na kopec.

Po polhodinke slapania serpentinami do kopca na mna niekto z vedlajsieho svahu vola. "Zeby Jano?". Veru nie. Hlasy z vedlajsieho kopca sa ma v anglictine pytaju kam idem. Rakaposhi BC, odpovedam. "Wrong way! Go back and this way!", ukazuje smerom, ktorym som sa povodne vybral. Danym smerom jasne vidno zelene luky a na nich zopar ludi. Vyberam dalekohlad, aby som zistil, ci medzi nimi nie je Jano. Nezda sa mi. "Ak by tade vsak Jano siel, tiez by videl tieto luky a vedel by, ze ma ist tam, ved sme tam povodne chceli stanovat", uvazujem. Hlasy z kopca oproti neustale opakuju, ze som na zlej ceste. "Vratim sa teda, mozno je Jano predsa len na tej luke". Beriem este do ruk kamene, z ktorych na chodnik pisem "JAN" a sipku na luku, na ktoru hodlam ist. Zostupujem dole, stretam dvoch domacich. Vysvetlujem im svoju situaciu a kedze idu smerom hore, prosim ich, aby ked stretnu "chlapika, ako som ja", nech mu povedia, ze idem na luku.

Dorazam na miesto, kde sme podla nasej knihy mali prvu noc kempovat. Pytam sa par domacich, ktorych tu stretam, ci nevideli Jana. Bohuzial. Zacina sa mi to nepacit. Akosi sa ochladilo, divam sa na oblohu, prichadzaju mraky. Nechavam ruksak na luke, beriem si kameru, dalekohlad a vodu. Pozeram sa dalekohladom po okoli, ci ho niekde nezbadam. Pytam sa pastiera opodial. "Hmm, chlapika v svetlom tricku som videl tam dole", ukazuje dole smerom na stary kamenny dom, ktorym sme prechadzali este spolu s Janim. Pozeram dalekohladom a ozaj. Svetle tricko, tmave nohavice. Nezda sa mi, co by tam robil, no za pokus to stoji. Idem dole cestou, na ktorej sme sa stratili. Vsimam si zlomene konare stromov, zosunutu podu ci kamene, mohol sa niekde smyknut... No nic. Zacina prsat. Pribieham k domceku, chlapika, co som videl dalekohladom nikde, pytam sa chlapca, co nahana kravu, nic. Dazd zosilnel, je neprijemne chladny. Napriek tomu,ze beham, je mi zima. Hrmi. Obloha sa zatahuje stale viac. Mam na sebe len tenke tricko, cele premocene. Musim spat k ruksaku, inak nedopadnem dobre. Naproti mi ide jeden z domacich, ponuka mi dazdnik. Som cely premoceny, ale je to od neho mile. Vedie ma do jedneho kamenneho domceka na okraji luky. Hovori mi, ze cesta, cez kopec, z ktorej som sa vratil do Rakaposhi BC sice ide, ale naokolo a je zla. Rozmyslam: "Bud teda Jani siel touto cestou a skor ci neskor tam pride, alebo sa stratil. Tretiu moznost, ze sa mu nieco stalo, som zavrhol - bol by som ho niekde nasiel. Vonku sice prsi a je chladno, no idem hore, do Rakaposhi BC, odtial by to malo byt 2 hodinky. Do zotmenia ostavaju 3-4, to stiham.". Pod plachtou natiahnutou medzi kamennymi murmi "domceka" sa utieram, obliekam sa teplejsie, vytahujem nepremokavu bundu. Pytam sa este obyvatelov domceka na cestu a lucim sa s nimi.

Stupam cestickou v udoli, pojedam kusok hroznoveho cukru, co nahadzam vo vreckach. To behanie za posledne hodiny ma celkom vycerpalo. Pozeram pred seba, caka ma vystup na hreben. Dazd neuticha, som celkom unaveny, tazsie sa mi dycha. Vyska robi svoje, "zeby preto pisali v knizke rozdelit tento vystup na dva dni?". Prichadzam pod hreben, kde sa mi cesticka straca. Obyvatelia domceka mi sice hovorili, ze mam ist priamo hore, ale nemyslel som, ze to mysleli doslovne. Obzeram sa po cesticke veducej nahor, nic, co by mi ju pripominalo nevidim. Idem teda priamo hore. Neaklimatizovany, s tazkym ruksakom na chrbte, za dazda, premoceny (nemam nepremokave nohavice a tak aj v topankach zacinam pocitovat chlad) a hladny stupam priamo hore. Hlavou sa mi prehanaju vselijake myslienky, maloktora z nich sa mi paci. Jedna z nich: "Jano je urcite uz hore". Stupam priamo hore na hreben. Poda a skaly na nej su velmi labilne. Utekaju mi z pod noh. Dva kroky hore, zosun dole. Oddychujem coraz castejsie. Stupam na asi 1m x 0.5m velku skalu. Skala sa pohyna spolu so mnou dole. Stiham odskocit. Mam toho plne zuby. "Tu uz clovek nemoze verit ani takymto balvanom?!?". Snazim sa teda klast nohy len na zem, vyhybat sa skalam. Postupujem velmi pomaly. Za kazdym jednym az dvoma vyskovymi metrami oddychujem a predychavam. Kroky mam velmi kratke, tazke, pohyby pomale. Neviem, ci to je vyskou alebo chladom. Vodu vo flasi mam ladovu, no aby som predisiel dehydratacii, predsa z nej usrkavam. Prestava prsat. Hreben, zdanlivy vrchol mojho vystupu sa predsa len blizi. Poslednych 10 metrov, posledne kroky, " to snad NIE!!" Za hrebenom vidim len nehostinny, popraskany ladovec. Pohlad vcelku pozoruhodny, no v tej chvili ma hlboko sklamal. "Ja chcem Base Camp!".

Chtiac nechtiac musim dalej. Na hrebeni vidim mensi vrchol, odtial snad uvidim viac. Postupujem teda k nemu. Hreben je to veru ako sa patri, z pravej strany zraz pokryty kamenim, po ktorom som prisiel, druhou stranou sa dolu radsej ani nedivam - naposledy som tam videl nic, nic nic, az niekde dole ladovec... Postupujem teda radsej po pravej strane. Pri vystupe na vybezok hrebena si vduchu hovorim: "Do frasa, ved to nemoze byt take tazke!". Celkom sa tesim tomu, ze mam nejake lezecke skusenosti, vyuzivam ich. Z vrcholceka vidim kravy, dobre to znamenie. Uz nie som daleko. Skoda len, ze je to stale do kopca, pomooooc. Postupujem dalej, jednym okom hladam, kde si v pripade nudze rozlozim karimatku a spacak - nevladzem. Nachadzam cesticku. Cesticku, ktorou ako sa neskor dozvedam, som mal ist hore, ak by ma obyvatelia kamenneho domceka nenasmerovali "priamo hore". Cesticka usti nedaleko ich domu... Asi nedorozumenie, anglictina nebola ich silna stranka. Tak ci onak, cesticke som sa potesil a slapal nou dalej smerom ku kravam. Pomaly, postupne, v ramci moznosti. Chodnicek sa mi nezda az taky strmy v porovnani s tym, co mam prave za sebou, no aj tak mi dava zabrat. Prichadzam na koniec hrebena, vasde len ladovec. "Tak kde je ten Base Camp?!?". Oddychujem a vyberam sa dalej cestickou okolo kopca, nasledujem kravy. Spoza zakruty vychadzaju dvaja chlapici. Cely naradosteny zastavujem, predychavam, chystam sa, ze im nieco poviem. Predbiehaju ma: "Tvoj kamarat je uz v BC, nedavno prisiel", odlahlo mi. "Prisiel inou cestou, cez kopec. Hovoril, ze mate byt dvaja, tak sme sa vybrali ta hladat." Opadol zo mna vsetok strach a neistota, pocitujem ulavu. Akokeby do mna vliali energiu. Po ceste do BC kecame, citim sa omnoho lepsie.

Vchadzam do stareho, nie velkeho stanu, ktory oni nazyvaju hotel. Jano zababuseny v spacaku ma vita usmevom. "To sme tomu dali, coo?" Vysvetlujeme si, co sa vlastne stalo. Jano si tiez uzil svoje. Vyliezol na kopec, z ktoreho mna domaci poslali dole, a pokracoval medzi dvoma udoliami az sem, nad BC. Mal vraj dost zly teren, blato, smykalo sa, palicky mu dost pomohli. Vyzliekam z mokrych veci, vybalujem spacak a tiez sa idem don zahriat. "Teraz sa nam uz smeje... ;) ". Stmieva sa, hoc sa nam nechce, no vychadzame z vyhriatych spacakov a ideme postavit svoj stan, predsa nebudeme spat v "hoteli". Uz po tme si varime veceru, druhe jedlo dna. Mame dost, ide sa spat. Chvilku nas este vyrusuju kravy, co sa obsmietaju okolo stanu, no coskoro zaspavame.

Rano vykukame zo stanu, vita nas slniecko a cista obloha. "Woooow", je to nadhera. Pozerame sa na hory navokol netusiac, ze Rakaposhi, najvyssia hora oblasti, nam je zatial zahalena. "To snad nie!", pocujem od Jana. "Co sa deje?", pytam sa. "Taaaa krava! Ved ona mi zozrala nohavice!". Ukazuje mi ich, jedna strana vyzera ako stylovo otrhane shortky, no ako by ich krava v pysku mala ;) "Najnovsia moda?", rehoce sa chlapik obdalec. Kedze sa nam vsetky veci nezmestili priamo do stanu, nechali sme ich v uzavretej predsienke nasho pribytku. Krava vsak bola sikovna, dokazala si ich odtial uchmatnut. Zjavne jej chutili. Neskor sa Janimu podarilo stupit v sandalach do vytvoru jednej z nich, "mozno si stupil do vlastnych nohavic", smejeme sa. Kedze druhe nohavice si nechal Jano v dedine, kym sme do nej opat prisli, chodil v spodkoch.

Cely den odpocivame, vkuse nieco varime a jeme, prechadzame sa po okoli. Skumame ladovec, ci je ozaj taky nebezpecny, ako o nom hovoria. Nezda sa nam. Da sa po nom pomerne lahko pohybovat. Robime fotky, uzivame si nadherne pohlady na Diran (cca 7200mnm), Rakaposhi (cca 7700mnm) a mnoho kopcov okolo nich. Divi nas, ze samotny BC je pomerne prazdny. Okrem nas je tu len prazdny "hotel", kesi zazemie BC a este jeden stan s vypravou. Kuchar z tejto vypravy je cely den v kempe, nema co robit, keca s nami, prijemny chlapik. Ku veceru nam prinasa polievku. Mile od neho.

Vecerna obloha je uzasna. Nepopisatelna. Jasna, ticha, tajomna. Mesiac osvetluje Rakaposhi, dava mu nezabudnutelny nadych. Hviezdy sa jagaju nad nasimi hlavami. Stojime v nemom uzase.

Dalsie rano je obloha rovnako cista ako v noci. Kochame sa este poslednymi pohladmi na okolie, balime a schadzame dole. Po ceste stretame zvedaveho Pakistanskeho chlapceka. Obzera si Janiho hodinky, jeho turisticke palicky. Prichadza ku mne a hori zvedavostou, co nove objavi u mna. Davam sa mu pozriet cez dalekohlad, na jeho tvari sa vycaril usmev. Ked vidim, ako ho to tesi, vytahujem kameru, nahravam ho kusok a pustam mu obraz jeho sameho. Este mu davam kusok hroznoveho cukru a ideme dalej. Cely zvysok cesty nas sprevadza. Po prichode do dediny sa strati a vzapati opat objavi s dvoma jablckami. Odmena pre nas za to vsetko nove, nepoznane, co sme mu ukazali.

Zvladli sme nas prvy trek. Este slapeme z Minapinu na KKH asi 4 km. Tam staviame pri ceste auta. Asi po 15 minutach nam zastavuje bus do Aliabadu. Odtial to je len asi 10 km do Karimabadu, nasho ciela. Zastavuju nam naraz dve auta, ze nas tam odvezu. Dobra vyjednavacia pozicia :) Z 200 PKR zrazame na 100 (cca 25 SKK). Sedime v taxiku a zaciname mat pocit, ze domacich zdierame - predsa len 10 km za 25 Skk ked liter nafty tu stoji cca 20 Skk je prilis lacne. Davame mu nakoniec 130. Stastny taxikar nas vysadza pred nasim hotelom, odkial pisem tento blog. Je tu paraaadne, rovno z postele, bez toho, aby som musel vobec zdvihnut hlavu vidim Diran peak. Cez den sedime na terase, pod nami udolie Hunza s rovnomennou riekou, pred nami Diran a Rakaposhi, za nami Ultar peak. Citime sa uzasne. To vsetko za 40 Skk za noc. Stretavame tu kopec zaujimavych ludi. Ostavame jeden den dlhsie. Aspon mam cas pisat blog ;)

Nadranom sa prebudzam, citim na hrudi akesi dotyky. Otvaram oci, neverim im. Mam na hrudi nieco velke chlpate. Nie som si isty, ci sa mi to sniva, albo je to skutocne. Som v soku. Snazim sa postavit z postele. Dari sa mi. Nieco velke chlpate zo mna zoskakuje, premiestnuje sa na ram okna. Je to macka! Ta drzana sa po mne proste prechadzala, kym som spal! Je to mozne?! Pozera sa na mna akokeby som jej ublizil. Odhanam ju z okenneho ramu, zaspavam.

fotodokumentacia by Skoty: http://picasaweb.google.com/jskotta/Pakistan2008TrekRakaposhiBasecamp02

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďarič tvrdí, že Fico poprel byt na Vazovovej. V Smere o tom nevedia

Fico podľa Maďariča povedal, že v byte nebol.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Môže spôsobiť Dankova rigorózna práca koniec koalície?

Na vyvodenie dôsledkov už vyzývajú aj koaliční partneri.

KOMENTÁRE

Slobodu nestači vdychovať ako paru v saune

Čo všetko sme nevedeli o našej slobode


Už ste čítali?