Ked sa Peto bal pristavania
Pocasie krasne, bezoblacne, po par minutach letu sa nam naskyta pohlad z hora na najvyssie pohorie sveta - Himalaje. S pribudajucimi minutami letu sa nas strach stupnuje. Preco? Bojim sa lietania? Nie, to veru nie. V tomto pripade sa bojim pristavania. Draha v Lukle, na ktoru sa chystame pristat patri medzi 10 najnebezpecnejsich pristavacich drah na svete. Je vybudovana v kopci vo vyske cca 2800 mnm. Dlzka drahy je len nieco cez 500m, zacina 700 metrovym utesom, konci kamennym murom a svahom. Cela draha stupa do kopca. Rozdiel vo vyske jej zaciatku a konca je cca 70 metrov! Pilot ma len jednu sancu pristat, bud uspesne, alebo havaruje. Naposledy sa tak stalo v oktobri minuleho roka :-( Vtedy vsak bolo mierne zamracene, teraz je pekne, to vyjde, utesujem sa :-) Letime tesne popri horach, hned vedla nas vidim tien lietadla. Blizime sa, spozoroval som nasu pristavaciu drahu. Taka kratuckaaa?? To sa tam chce trafit?!? Tam, do stredu tej hory?!? Kontrolujem este raz, ci som dobre priputany. Ani moc neklesame, vidim drahu rovno pred sebou, rychlo sa priblizuje. Ani sa nenazdam a sme na nej, trocha nas zamota, trocha pribrzdi. Velka cast brzdnej sily je sposobena stupanim lietadla po drahe hore kopcom. Stojime! Bezpecne v Lukle! Huraaaa!
Zaciname trekovat, vyberame kopceky, na ktore sa vystverame
Prvy den treku je opat tazky, no napriek tomu nam domaci tvrdia, ze sme volajaki rychli a neveria, ze sme zacali v Lukle. Pocasie nic moc, ziadne vyhlady, tak proste slapeme. Druhy den sa nam odmenuje akym-takym pocasim. Kochame sa blizkymi pohladmi na neskutocne sexi horu Ama Dablam, ako aj o cosi vzdialenejsimi prvymi pohladmi na najvyssiu horu sveta, Mt. Everest. Zapacil sa nam jeden z kopcekov, vraj 5800 mnm, vraj nie az taky tazky. Ideme na to? :-) Presuvame sa pod neho, pocasie sa kazi, husta hmla s viditelnostou do 30m. Na kopec potrebujeme povolenie, vybavenie, sprievodcu, vsetko cca 1000 USD. Dakujem, neprosim. V hustej hmle sa presuvame smerom k zakladnemu taboru everestu. Nachadzame sa uz vo vyske skoro 5000 metrov a veru to aj citime. Dycha sa tahsie, hlava pobolieva a hlavne, noc nie je momentalne nasou oblubenou castou dna. Nelahko po niekolkych hodinach zaspavame a v pravidelnych intervaloch sa budime.
Zaklady tabor Mt. Everestu
Dalsi den za podobneho hmlisteho pocasia dosahujeme zakladny tabor Mt. Everestu vo vyske 5300 mnm. Rozprestiera sa na rozlahlej ploche na kamenmi zasypanej casti ladovca Kumbu. Kopec stanov, kopec ludi, vraj okolo 500. Je prave cas expedicii. Pytam sa najblizsieho typka s ruksakom a nejakym tym horolezeckym zelezom, odkial prichadza. "Lhotse" (8500 mnm, pozn. autora), odpoveda. "Dobreeee"...
Zakladny tabor Everestu je zvlastnym miestom. Ludia tu vacsinou travia dlhu dobu, niekedy aj par mesiacov a na niektorych to bolo aj badat ;-) Ci typek prezleceny za Mikulasa, ktory po celom tabore nahanal ludi, ci chlapici, ktori si kratili chvile skopavanim kamenov z plosiny, na ktorej stali ich vlastne stany do ladovcoveho jazierka (ohrozovali tym stabilitu vlastnych stanov), alebo lezkyna, ktora tento ich pocin z dlhej chvile kamerovala. Nuz co uz budes robit v takom zakladnom tabore?
Vraciame sa spat do Gorak Shepu, stretame po ceste chlapika vracajuceho sa dole s kyslikovym pristrojom. Zaspavame s vierou v zajtrajsie lepsie pocasie. Chystame sa totiz vystupit nad Kala Pathar do vysky cca 5600 mnm.
Kala Pathar
Zdvihnem hlavu z postele, pozriem von oknom, vidim obrovsky biely kopec. Jani ma upokojuje, ze na ten nejdeme, nas je ten mensi pred nim, zmocni sa ma ulava :-) Pocasie opat vyslo. Po mierne zmrznuto-zasnezenom povrchu stupame este pred vychodom slnka hore. Pomaly prichadza slnko. Najskor osvetluje len konciare hor, postupne zlieza nizsie a nizsie... Vychadza hned vedla Everestu! Nadhera. Stojime na kopceku nieco nad Kala Patharom. Na sever od nas sa tyci mohutny Pumo Ri, na vychod vrchol Everestu spolu s Lhotse a Nuptse, dalej uzasny, pysny Ama Dablam a mnoho dalsich, na ktorych mena si nespominam ;-) Pod nami sa prestiera zakladny tabor. Everest nevyzera nijako zlozito, mam pocit, ze najobtiaznejsou castou je prechod po strmom a clenitom ladovci do prveho tabora (len pocit autora ;-). Uzivame si neskutocnu atmosferu. Strecha sveta okolo nas, slniecko, bezvetrie, pohoda. Pobudneme asi 3 hodinky a az hlad nas nuti zist dolu. Cestou dolu stretavame nespocetne karavany yakov a nosicov. Vacsinou smerom hore, do zakladneho tabora. Sezona sa konci, expedicie potrebuju stahovakov.
Cho La Pass, snehove prehanky a bludenie v hmle
V ten isty den, co sme vystupili na Kala Pathar a mali tam neskutocne krasne pocasie, v ten isty den podvecer sa motame na ceste k Cho La Passu v hmle s viditelnostou cca 30 metrov. Chodniky sa rozpajaju a zasa spajaju. Stacaju sa raz do prava, inokedy zas do lava. Nemame ani sajnu, kde sme. Kompas na palicke z Paistanu mi nefunguje, sme strateni. Mapa nam je na nic, kedze nevieme, co je okolo nas. Aj keby sme boli 30 metrov od nasej dedinky, aj tak ju neuvidime. Ideme proste niekam. Po dlhom stupani uvazime, ze "tudy cesta nevede". Vraciame sa. Nachadzame dalsiu aku-taku cestu. Skusame, cim nas prekvapi. Opat stupame ale nie az tak dlho, davame tomu sancu. Vidime len niekolko metrov pred seba a preto kazdy krok nam odhaluje viac a viac. Kazdym krokom skumam, ci to, co sa predomnou objavuje, je domcek ci balvan. Nanestastie je to jeden balvan za druhym... Snezi. Sledujeme stopy v rozmocenej pode, ludske stopy smeruju len opacnym smerom. Nepaci sa nam to. Otocime to? Ideme proste smerom dole? Ved niekde musime dojst, nie? Vidime len malicky kopcek par metrov od nas. Podme tam, ak nie, tak to otocime. Vybehnem hore s uz mensimi ocakavaniami. Na moje prekvapenie vidim par metrov od seba obrysy akejsi budy. Par krokov k nej mi v hmle odhaluje obrysy akejsy vacsej budy, mozno az domu! Je to ubytovna! Niekto tam hore nas ma naozaj rad! Sme zachraneni!
Snezi. Snezi celu noc, snezi rano. Je nemozne pokracovat cez sedlo Cho La. Zchadzeme dole. Najprv snezenie, potom dazd. Prekracujeme rozburenu rieku na mieste, kde sa rozdelila na viacero potokov. Jeden potok za druhym, skaceme po kamenoch. V najblizsej dedine sa dozvedame, ze v Gorak Shepe, odkial sme vcera vyrazali, je po pas snehu. Pocasie vyzera zle. Rozhodujeme sa zist dole do Namche, kde na internete zistime, ake su predpovede. Kracame cely den v dazdi.
Predpovede su zle. Pokial len siahaju, samy dazd a snezenie. Vyzera, ze Gokyo Ri nas bude musiet pockat. Schadzame do Lukly kde zuri tvrdy boj o letenky. Pocasie je zle, lietadla nelietaju. Ak aj, na palubu sa dostane len ten najpriebojnejsi. Z kancelarie leteckej spolocnosti nas posielaju na letisko a odtial opat spat. Telefonicky sme si letenku vcera rezervovali, no o tom v Lukle samozrejme nikto nevie. Sme na konci zoznamu. Dostaneme sa najblizsie do 8meho lietadla nasej spolocnosti. To moze byt zajtra, ale aj o tyzden. Stretame cesko-slovensky parik, co caka uz treti den. Nepojdeme radsej peso? Zatial co nam hlavou bludia podobne myslienky na letisko prileteli 2 lietadla nasej spolocnosti, mozno to nebude az take zle. Slubuju nam, ze zajtra rano letime. Sice s 2 hodinovym oneskorenim, ale veru tak, na dalsi den doobeda sme v lietadle smer Kathmandu.
Gokyo! Ocakavaj nas nabuduce!
foto by Skoty: http://picasaweb.google.com/jskotta/NEPAL2009SagarmathaNP#
